Blog

Narodil som sa pred skoro 60 rokmi, detstvo som prežil radostne a v skromnosti v obci Lazy pod Makytou v miestnej časti Dubková, neskôr od 80 tých rokov v obci Lúky. Stredoškolské vzdelanie som získal v Bratislave v odbore mechanik automatizačnej techniky. V tomto období bol mojim hlavným koníčkom šport. V karate som získal okrem trénerskej a rozhodcovskej licencie aj dobrý základ telesných a vôľových vlastností. Šport mám rád doteraz, v určitom období som bol aj aktívnejší horský cyklista. Doteraz rekreačne športujem, hlavne pre jeho zdravotné účinky. Ovocinárstvo je tiež v určitom slova zmysle športová aktivita. Napríklad ako člen Slovenského zväzu záhradkárov v Trenčíne som v roku 2019 na celoslovenskej súťaži v reze ovocných stromov v Svätom Antone skončil na druhom mieste zo 40 kvalifikovaných účastníkov. Samozrejme v ovocinárstve sa hodnotí hlavne technika a kvalita rezu a nie rýchlosť.

Len na doplnenie teraz žijem v rodinnom dome so záhradou v Horných Kočkovciach v Púchove.

Vzťah k prírode a k ovocinárstvu vznikal od detstva a vychádzal z rodiny mojich rodičov a starých rodičov z maminej strany Štefánikovcov z Lúk a z otcovej Baluchovcov z Lazov. Bolo by to na dlhé rozprávanie a preto iba dve spomienky.

Moji starý rodičia, dedko Ondrej Balucha s babkou bývali osade Makytka, časti obce Lazy pod Makytou, kde hospodárili na gazdovstve. Aby sa dokázali s 5 deťmi uživiť pestovali zemiaky, obilie, zeleninu, chovali kravy, prasiatko, kozy, sliepky. Dedo bol aj tesár, poľovník a staral sa aj o ovocné stromy, ktoré väčšinou vysadil jeho otec Juraj. Ako si z detstva spomínam mali aj kováčsku dielňu s vyhňou a aj sušiareň ovocia, kde sme sa ako malé deti vedeli hrať a schovávať. Babka mám dávala, keď sme išli od nich domov, na maškrtu sušené ovocie – slivky, hrušky a jablká do papierových vreciek, ktoré jej zostali z použitých potravín napr. od cukru.

K súčasnej ovocinárskej záľube a orientácií mi významne dopomohla aj moja mama Veronika, ktorá minulého roku odišla z tohto sveta do večnosti ako 79 ročná. Mama chodila do meštianskej školy v Záriečí. Tam sa podľa jej rozprávania vyučovalo aj ovocinárstvo a sadovníctvo, ako aj praktické práce v záhrade. Každá dedina, mala aj obecný ovocný sad, na Lúkach boli takéto sady minimálne dva. Tam sa školáci chodili učiť strihať a rezať stromy. Preto mama, ktorá toto vedela, bola aj mojim prvých učiteľom a ja som od 12 rokov pod jej vedením a dozorom strihal stromy v našej záhrade. Hlavné zásady od nej naučené – svetlo v korune, odstránenie krížiacich sa a suchých konárov používam dodnes. Prvé stromy, hlavne jablone a hrušky som zaštepil alebo zaočkoval v tomto období začiatku 80- tych rokov.

Nasledujúce dvadsaťročné obdobie môjho života sa vyznačovalo vysokým a časovo náročným pracovným nasadením v zamestnaní ako aj starostlivosťou o výchovu detí. Ovocinárstvo bolo utlmené aj preto, lebo sme ešte nemali vlastnú záhradu a bývali sme v byte v Púchove. To sa zmenilo v roku 2008 a po stavbe rodinného domu na Kolónke v Púchove sme s manželkou Danou začali budovať záhradu a aktívne sa vzdelávať v oblasti záhradníctva a ovocinárstva.

V období prvotného vzdelávania v ovocinárstve som uvedené vnímal ako záľubu a krásny koníček. V súčasnosti túto činnosť začínam vnímať ako niečo viac a síce ako poslanie, ktorého hlavným cieľom je pomáhať ovocným stromom a vzdelávať širokú verejnosť v ovocinárstve. Do budúcna by som chcel vzdelávať prednostne mladú generáciu, aby ona bola pokračovateľom našich vedomostí a zručností.

Stromy sa aj v súčasnosti vysádzajú pri rodinných a bytových domoch, len v mnohých prípadoch vo väčšine ide o nevhodný výber druhu alebo odrody stromu. Preto je potrebné vzdelávanie aj v oblasti nákupu a výsadby. Nemenej dôležitý je výchovný rez, je to presne ako s malými deťmi, tiež je podstatná výchova v hlavne prvých piatich rokoch.

Je podstatné sa vzdelávať v každom veku, rozdielny bude iba spôsob prístupu k podaniu problematiky. Inak bude prebiehať vzdelávanie pod 20r. a inak u dospelých. K starým ľuďm pristupujem vždy s výraznou úctou, tak ako aj ku starým stromom. Znalosti v oblasti starostlivosti o ovocné dreviny sú žiaľ u širokej verejnosti podpriemerné, čo je zreteľne vidieť pohľadom do záhrad a sadov, kde vidím stále priestor na vzdelávacie aktivity. Z môjho celoslovenského pôsobenia v ovocinárskom prostredí (na výstavách, kurzoch, seminároch a súťažiach) v posledných 10. rokoch som sa stretol a diskutoval iba z desiatkou výnimočných ovocinárov. Polovica z týchto znalých ovocinárov sú aj priatelia majúci pod 40 rokov. O mnohých iných výnimočných žiaľ neviem, lebo sa verejne neangažujú, ale rád by som ich stretol.

Do budúcnosti bude potrebné zmeniť prístup hlavne vo výbere a preferencií podpníkov, teploty sa zvyšujú a spodná voda klesá, zimy sa nám tiež otepľujú a to má významný vplyv na zdravotný stav a životnosť stromov. Môj názor je, že musíme významne znížiť chemizáciu v oblasti postrekov a výživy pôdy. Taktiež je potrebné zvýšiť biodiverzitu v záhradách, úplne odstrániť geotextílie, a minimalizovať minerálne hnojenie a vrátiť sa k organickému a prírodnému hnojeniu a výžive. Na záhradách sa máme tešiť z kvetov, kríkov a stromov rôzneho veku. Vytvoriť priestor pre život v záhrade z pohľadu hmyzu, vtáctva. Bolo by toho veľa čo treba povedať, ale to bude možno predmetov budúcich seminárov, školení alebo článkov.

Môj názor je, že mladá generácia by mala opäť začať čítať knihy, mali by sme poznať históriu a vážiť si našich predkov a starších ľudí za to, čo všetko dokázali a tým vôbec nemyslím iba v ovocinárskej oblasti. My starší by sme na oplátku mali s mladými viac rozprávať a je našou povinnosťou odovzdať im svoje skúsenosti a vedomosti. Neodovzdané skúsenosti sú neprenosné a stratia so svojimi nositeľmi. Takto to žiaľ bolo aj s mnohými významnými osobnosťami ovocinárskej histórie. O toto sa budem snažiť vo svojom poslaní, robiť dobre stromom a popri tom aj ľuďom.

Ďakujem za oslovenie a úvodom všetkých na Slovensko srdečne pozdravujem z fínskych Helsinek! Momentálne sa tu, v hlavnom meste Fínska, nachádzam na študijnom pobyte. Trávim tu celý akademický rok 2023/2024 na jednej z najprestížnejšeích hudobných akadémii na svete – Sibelius Academy, UNIARTS Helsinki a študujem tu hru na akordeóne. Naspäť v Mestečku a Záriečí za organom sa opäť objavím v máji tohto roku. Už sa na to veľmi teším!

Sníval som o tom už od mojich stredoškolských čias. Veľmi ma lákali severské krajiny. A podľa toho, čo som počul na medzinárodných súťažiach, tak sa tu od nich mám čo učiť. A nielen ja ako jednotlivec, ale v podstate celá naša spoločnosť. Moje očakávania sa potvrdili a tak sa snažím čo najviac načerpať vo všetkých smeroch. Nielen v hre na nástroji, pedagogickom smere, ale i v smere ľudskom a profesionálnom. Ale priznávam – je tu zima.

Myslím, že túto otázku som zodpovedal už vyššie. Áno, bol to jeden z mojich najväčších snov dostať sa jedného dňa na túto akadémiu a pracovať každý deň s tými najlepšími, svetovo uznávanými interpretmi a pedagógmi. A som za to neskonale vďačný, že Hospodin riadil kroky môjho života až k splneniu tohto sna.

Najväčšou výzvou bolo pre mňa odcestovať do úplne cudzej krajiny a nechať všetko čo a koho milujem doma na naozaj dlhú dobu. Zo začiatku to vôbec nebolo ľahké. Išlo o úplne všedné veci. Bol som zrazu mimo dlhoročne vybudovaného stereotypu a všetko som si musel organizovať nanovo a úplne sám. Až vtedy som pochopil akú obrovskú cenu majú napríklad pravidelne vypraté veci od mamy, či slepačí vývar a rezne od babky. Alebo len obyčajné stretnutie s priateľmi a predovšetkým s rodinou a s mojou priateľkou. To bolo zo začiatku skutočne veľmi náročné. Ale človek si zvykne aj na šibenicu – tak nejako sa to u nás doma hovorí. Teraz sa pri tom už usmievam, keď som takmer na konci svojho študijného pobytu.

Môj bežný deň v týždni ani nie je ničím zaujímavý. Do ôsmej hodiny budíček, potom ranná rutina, raňajky. Nasleduje cesta do školy, ranné cvičenie na nástroji zvyčajne od desiatej do jednej popoludní. Potom nasleduje obed. Po obede trikrát týždenne do posilňovne. A od štvrtej do deviatej večer opäť cvičím na nástroji. Potom cesta na internát, večerná rutina a posteľ. Tak čo poviete, je to veľa aktívít? Asi vás neprekvapí, že môj najobľúbenejší predmet je Hra na akordeóne.

„Keď pôjdeš cez vodu, budem s tebou, a keď cez rieky, nezaplavia ťa; keď budeš kráčať cez oheň, nezhoríš, ani plameň ťa nespáli.” Prorok Izaiáš 43. kapitola, 2. verš

Hlavné rozdiely? Toto by mohla byť téma na celý samostatný rozhovor. Ale pokúsim sa stručne to zhrnúť.
Fínskej spoločnosti na vzdelaní naozaj veľmi záleží a záleží na ňom skutočne všetkým. Fíni vedia, že bez kvalitného vzdelania nemôžu napredovať a ani by neboli ako spoločnosť a národ tam, kde sú teraz. Čisto mojim subjektívnym odhadom sú vo vzdelávaní minimálne 30 rokov pred nami. Používajú úplne iné, nové funkčné metódy a odstraňujú tie staré zaužívané ale nie vždy funkčné. Sú veľmi inovatívni a neboja sa zmeny, ktorá so zdravým rozumom prináša očakávané výsledky.

Taktiež tu má školstvo neporovnateľne väčšiu finančnú aj odbornú všeobecnú podporu oproti Slovensku. Tu sú vlády schopné kontinuity a je jedno, kto je momentálne je pri moci. Ak mala predošlá vláda dobrý nápad, zrealizuje sa a nezmetie sa zo stola iba kvôli egu. To sú asi také najväčšie rozdiely ktoré badám oproti Slovensku.

Život vo Fínsku je na jednej strane veľmi jednoduchý. Špeciálne pre mňa ako študenta. Zároveň je tu však v porovnaní so Slovenskom dosť draho – ubytovanie, cestovanie, či služby. Navyše, vzhľadom na rozlohu Fínska je všetko veľmi ďaleko. Takže naozaj málokedy sa vyberiem niekde na výlet, alebo sa zabávať hocijakým spôsobom. Mám tým pádom viac času sa naplno venovať štúdiu. Jedna vec, ktorú ale musím zmieniť, sú sauny. Sú tu všade. Častokrát aj zadarmo. Naozaj všade! To je jedna z vecí, ktorá mi na Slovensku bude chýbať. Ísť do 100 stupňovej sauny, keď je vonku -15°C a potom sa “schladiť” v zamrznutom Baltskom mori vo vysekanej ľadovej diere. Rovnako ma veľmi poteší aj návšteva nejakého kostola. Fínsko je protestantská krajina a tak sa tu aspoň v tomto smere cítim ako doma.

Nie, ani neplánujem. Ich jazyk je – povedzme – veľmi špecifický a neplánujem tu ostať žiť, takže nevidím dôvod sa ho učiť. Viem len niekoľko slov a verte mi, že nechcete aby som Vás a seba s nimi zaťažoval. Kiitos!

Moc som toho z fínskej kuchyne nevyskúšal, keďže si nemôžem dovoliť ísť v Helsinkách do reštaurácie. Helsinki sú, čo sa týka reštaurácii, veľmi drahé ako každé hlavné mesto. A taktiež sa o fínskej kuchyni hovorí ako nie o tej najlahodnejšej. Vyskúšal som však niekoľko sladkostí, alebo tradičné pečivo a koláče. Moje obľúbené je Korvapuusti – tradičné fínske škoricové “osie hniezdo“.

Choďte, len sa nezabudnite dobre obliecť. To je moja jediná rada, ktorú im môžem dať. Odporúčam to každému jednému študentovi všetkými desiatimi! Neopakovateľná a drahocenná skúsenosť.

Okrem mnohých profesionálnych kontaktov, zaujímavých kurzov a prednášok, ktoré u nás nie sú a okrem vynikajúcich hodín s mojim profesorom, je to napríklad pripravované turné s mojím kolegom, s ktorým tu hrám komornú hru. Budeme hrať tri koncerty vo Fínsku a prídeme odohrať aj na Slovensko koncerty v piatich evanjelických kostoloch. U nás to bude v kostole v Púchove, ktorý poskytuje pre koncert výborné podmienky. Už sa na Vás všetkých tešíme a na náš koncert vás srdečne pozývame! Naše turné na Slovensku môžete podporiť cez www.donio.sk/duoallacord.