K 77. výročiu oslobodenia nášho mesta sme nazreli do nášho zborového archívu. O okolnostiach ukončenia 2. svetovej vojny hovorí farárska správa za rok 1945. Okrem toho sa v tejto správe nachádzajú aj zoznamy púchovských evanjelikov, ktorí boli do týchto udalostí zapojení. Vo fotoalbumoch sa zas nachádzajú dve stránky, na ktorých sa nachádzajú vzácne zábery z 1. mája 1945, zachytávajúce príchod 1. ČS brigády. Nachádzajú sa tu aj ďalšie zábery zákopov a prekážok, z ktorých však vieme identifikovať len betónové kocky na Vieske.
Prežili sme prvý rok po slávnom slovenskom povstaní, rok skončenia druhej svetovej vojny a vyhlásenia mieru. Po šiestich rokoch krutej tyranie nemeckého panstva v Európe, ktoré sme v pomere k iným národom len v dozvukoch znášali, prišli dni po povstaní, v ktorých sa dostavili hrozné represálie po ukázaní pravej tváre zmýšľania slovenského národa „nemeckému ochrancovi“. Povstali Slováci, aby svojou obetou vykúpili lepšiu budúcnosť národu, pokoj a mier a to spôsobom, ktorému utláčateľ už jedine vedel rozumieť – otvoreným bojom so zbraňou v ruke. Urobili tak v pravý čas. Po striedavom válečnom šťastí, keď už miera bolesti a utrpenia bola naplnená, víťazná Červená armáda za prispenia ČSl. armády a partizánov v tyle nepriateľa i na fronte, oslobodila celú Československú republiku a 9. mája 1945 bol vyhlásený mier v Európe.
A aký zástoj malo slovenské evanjelictvo v boji za slobodu? To je dnes už každému jasné. Zostalo vždy verné ČSR, trpko znášalo protivenstvá a násilie utláčatela, bolo zapojené do organizovaného odboja pred povstaním a do najväčšej miery znášalo následky po jeho zatlačení do hôr. Najlepší výraz dala tomu slovenská vláda, keď rozhlasom verejne menovala slovenské evanjelictvo ako tvorcu a organizátora povstania. História bude raz hodnotiť túto dobu. Nebude však môcť obísť ani evanjelické fary, ani združenia evanjelickej mládeže bez toho, že by si nevšimla činnosti týchto na prípravách a účasti na povstaní. Kvôli pravde treba konštatovať, že naša účasť v prípravách a v samom povstaní bola vedomá a nedostali sme sa do neho „nešťastnou-šťastnou náhodou“.
Život zboru úzko súvisel so spomínanými udalosťami. Kňaz Peter Škodáček bol zapojený do tajných príprav povstania a prostredníctvom neho boli o všetkom informovaní mnohí naši združenci a ľudia k tomu povolaní. Bol tak mimo zboru celý rok. V neprítomnosti zastupoval ho kaplán Ján Eľko. Keď úrady dozvedeli sa o účasti farárovej na povstaní, nastali pre zbor smutné časy. Cirkevné budovy, fara a zborový dom, stali sa miestom nemeckého štábu v Púchove. Zapečatenie fary, jej evakuácia, vypovedanie nájomníkov zo zborového domu, intervencie po veliteľstvách – to všetko nasledovalo po sebe bleskurýchle. Kaplán musel zápasiť s nemeckým veliteľstvom o sebemenšie občianske právo. Ba ani len cirkevnú kanceláriu nechceli ponechať pre úrad. Horko-ťažko však sa ju podarilo zachrániť i pre úrad i pre byt kaplána. Poznamenať treba, že v najťažších chvíľach mnohí cirkevníci javili živý záujem o cirkev nadovšetko však predsedníctvo zboru. Veľkú smelosť ukázal obzvlášť presbyter Štefan Mako, keď bolo treba kaplánovi pomáhať pri zachraňovaní majetku farára.
Trpel nielen duchovný vodca zboru, ale aj údovia. Sloboda žiada obetí. Nežialime nad hmotnými stratami, i keď sú ony podstatnou čiastkou života. Naše spomienky vo chvíli pokoja idú za tými, ktorí položili svoje životy na frontoch, v horách a v gestapáckych mučiarňach. Im patrí najväčšia vďaka a večná spomienka.
Z nášho zboru svoje životy položili:
Slovenského národného povstania sa zúčastnili:
V československej brigáde bojovali:
Pre protifašistickú činnosť väznení alebo prenasledovaní boli:
Pripravil Martin Melišík (vnuk Pavla Škripca, ktorý bojoval v ČSl brigáde)
