Rozhovor s Kamilom Baluchom

Narodil som sa pred skoro 60 rokmi, detstvo som prežil radostne a v skromnosti v obci Lazy pod Makytou v miestnej časti Dubková, neskôr od 80 tých rokov v obci Lúky. Stredoškolské vzdelanie som získal v Bratislave v odbore mechanik automatizačnej techniky. V tomto období bol mojim hlavným koníčkom šport. V karate som získal okrem trénerskej a rozhodcovskej licencie aj dobrý základ telesných a vôľových vlastností. Šport mám rád doteraz, v určitom období som bol aj aktívnejší horský cyklista. Doteraz rekreačne športujem, hlavne pre jeho zdravotné účinky. Ovocinárstvo je tiež v určitom slova zmysle športová aktivita. Napríklad ako člen Slovenského zväzu záhradkárov v Trenčíne som v roku 2019 na celoslovenskej súťaži v reze ovocných stromov v Svätom Antone skončil na druhom mieste zo 40 kvalifikovaných účastníkov. Samozrejme v ovocinárstve sa hodnotí hlavne technika a kvalita rezu a nie rýchlosť.

Len na doplnenie teraz žijem v rodinnom dome so záhradou v Horných Kočkovciach v Púchove.

Vzťah k prírode a k ovocinárstvu vznikal od detstva a vychádzal z rodiny mojich rodičov a starých rodičov z maminej strany Štefánikovcov z Lúk a z otcovej Baluchovcov z Lazov. Bolo by to na dlhé rozprávanie a preto iba dve spomienky.

Moji starý rodičia, dedko Ondrej Balucha s babkou bývali osade Makytka, časti obce Lazy pod Makytou, kde hospodárili na gazdovstve. Aby sa dokázali s 5 deťmi uživiť pestovali zemiaky, obilie, zeleninu, chovali kravy, prasiatko, kozy, sliepky. Dedo bol aj tesár, poľovník a staral sa aj o ovocné stromy, ktoré väčšinou vysadil jeho otec Juraj. Ako si z detstva spomínam mali aj kováčsku dielňu s vyhňou a aj sušiareň ovocia, kde sme sa ako malé deti vedeli hrať a schovávať. Babka mám dávala, keď sme išli od nich domov, na maškrtu sušené ovocie – slivky, hrušky a jablká do papierových vreciek, ktoré jej zostali z použitých potravín napr. od cukru.

K súčasnej ovocinárskej záľube a orientácií mi významne dopomohla aj moja mama Veronika, ktorá minulého roku odišla z tohto sveta do večnosti ako 79 ročná. Mama chodila do meštianskej školy v Záriečí. Tam sa podľa jej rozprávania vyučovalo aj ovocinárstvo a sadovníctvo, ako aj praktické práce v záhrade. Každá dedina, mala aj obecný ovocný sad, na Lúkach boli takéto sady minimálne dva. Tam sa školáci chodili učiť strihať a rezať stromy. Preto mama, ktorá toto vedela, bola aj mojim prvých učiteľom a ja som od 12 rokov pod jej vedením a dozorom strihal stromy v našej záhrade. Hlavné zásady od nej naučené – svetlo v korune, odstránenie krížiacich sa a suchých konárov používam dodnes. Prvé stromy, hlavne jablone a hrušky som zaštepil alebo zaočkoval v tomto období začiatku 80- tych rokov.

Nasledujúce dvadsaťročné obdobie môjho života sa vyznačovalo vysokým a časovo náročným pracovným nasadením v zamestnaní ako aj starostlivosťou o výchovu detí. Ovocinárstvo bolo utlmené aj preto, lebo sme ešte nemali vlastnú záhradu a bývali sme v byte v Púchove. To sa zmenilo v roku 2008 a po stavbe rodinného domu na Kolónke v Púchove sme s manželkou Danou začali budovať záhradu a aktívne sa vzdelávať v oblasti záhradníctva a ovocinárstva.

V období prvotného vzdelávania v ovocinárstve som uvedené vnímal ako záľubu a krásny koníček. V súčasnosti túto činnosť začínam vnímať ako niečo viac a síce ako poslanie, ktorého hlavným cieľom je pomáhať ovocným stromom a vzdelávať širokú verejnosť v ovocinárstve. Do budúcna by som chcel vzdelávať prednostne mladú generáciu, aby ona bola pokračovateľom našich vedomostí a zručností.

Stromy sa aj v súčasnosti vysádzajú pri rodinných a bytových domoch, len v mnohých prípadoch vo väčšine ide o nevhodný výber druhu alebo odrody stromu. Preto je potrebné vzdelávanie aj v oblasti nákupu a výsadby. Nemenej dôležitý je výchovný rez, je to presne ako s malými deťmi, tiež je podstatná výchova v hlavne prvých piatich rokoch.

Je podstatné sa vzdelávať v každom veku, rozdielny bude iba spôsob prístupu k podaniu problematiky. Inak bude prebiehať vzdelávanie pod 20r. a inak u dospelých. K starým ľuďm pristupujem vždy s výraznou úctou, tak ako aj ku starým stromom. Znalosti v oblasti starostlivosti o ovocné dreviny sú žiaľ u širokej verejnosti podpriemerné, čo je zreteľne vidieť pohľadom do záhrad a sadov, kde vidím stále priestor na vzdelávacie aktivity. Z môjho celoslovenského pôsobenia v ovocinárskom prostredí (na výstavách, kurzoch, seminároch a súťažiach) v posledných 10. rokoch som sa stretol a diskutoval iba z desiatkou výnimočných ovocinárov. Polovica z týchto znalých ovocinárov sú aj priatelia majúci pod 40 rokov. O mnohých iných výnimočných žiaľ neviem, lebo sa verejne neangažujú, ale rád by som ich stretol.

Do budúcnosti bude potrebné zmeniť prístup hlavne vo výbere a preferencií podpníkov, teploty sa zvyšujú a spodná voda klesá, zimy sa nám tiež otepľujú a to má významný vplyv na zdravotný stav a životnosť stromov. Môj názor je, že musíme významne znížiť chemizáciu v oblasti postrekov a výživy pôdy. Taktiež je potrebné zvýšiť biodiverzitu v záhradách, úplne odstrániť geotextílie, a minimalizovať minerálne hnojenie a vrátiť sa k organickému a prírodnému hnojeniu a výžive. Na záhradách sa máme tešiť z kvetov, kríkov a stromov rôzneho veku. Vytvoriť priestor pre život v záhrade z pohľadu hmyzu, vtáctva. Bolo by toho veľa čo treba povedať, ale to bude možno predmetov budúcich seminárov, školení alebo článkov.

Môj názor je, že mladá generácia by mala opäť začať čítať knihy, mali by sme poznať históriu a vážiť si našich predkov a starších ľudí za to, čo všetko dokázali a tým vôbec nemyslím iba v ovocinárskej oblasti. My starší by sme na oplátku mali s mladými viac rozprávať a je našou povinnosťou odovzdať im svoje skúsenosti a vedomosti. Neodovzdané skúsenosti sú neprenosné a stratia so svojimi nositeľmi. Takto to žiaľ bolo aj s mnohými významnými osobnosťami ovocinárskej histórie. O toto sa budem snažiť vo svojom poslaní, robiť dobre stromom a popri tom aj ľuďom.