Výročná správa CZ ECAV Púchov za rok 2023

Na základe biblických textov:

Evanjelium podľa Matúša 4, 4:
Ježiš však povedal: Napísané je: Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích.

Skutky apoštolov 6, 2:
Dvanásti zvolali teda všetkých učeníkov a povedali: Neprichodí nám opustiť slovo Božie a obsluhovať pri stoloch.

NA ÚVOD

Najprv žiť a potom filozofovať. Tak znelo staré klasické porekadlo. Nemôže človek žiť len život filozofa a utekať pred všetkým všedným, žiť len mysľou a dušou. Ale musí sa najprv vysporiadať s takými prozaickými vecami ako je chlieb a odev, alebo strecha nad hlavou. Len samotné dušené úsilie nikoho neuživí. To musí uznať každý súdny a praktický človek.

A nepopiera to ani Pán Ježiš, keď hovorí: „Nie samým chlebom bude človek žiť!“ Človek nie je živý LEN chlebom, ale je živý AJ chlebom. Preto nás Pán Ježiš učí modliť sa aj za chlieb. Ale predsa cítime, že medzi Ježišovým výrokom a výrokom klasického mudrca – najprv žiť a potom filozofovať – je veľký rozdiel. Mudrc totiž hľadá plný život v chlebe a filozofovaní, to znamená v ĽUDSKOM uvažovaní a premýšľaní. Ale Pán Ježiš vidí plný život v chlebe a BOŽOM SLOVE.

Ubehli stáročia odvtedy keď zazneli obidva tieto výroky, ale otázka: ČÍM BUDE ČLOVEK ŽIŤ? je stále živá a aktuálna.
A ako na túto otázku zodpovieme, na tom záleží vlastne celý náš život, jeho kvalita, zmysel, cieľ, radosti, sklamania a nádej.
Aj dnes je veľa ľudí, ktorí veria, že človek je živý iba chlebom. Nie sú to ľudia hneď zlí a zavrhnutiahodní. Majú dokonca aj cit pre potreby a bolesti blížneho, pre jeho bremená a snažia sa pomáhať a hľadajú nejaké riešenia. Ale hľadajú ich len v hmotných veciach, vidia len človeka a Boh im je cudzí, rovnako tak aj ľudská duša.

Na druhej strane sú tu aj ľudia, ktorí veria, že k plnému životu stačí chlieb a nejaká ta filozofia. Do tejto skupiny patrí značná časť dnešnej inteligencie. Títo ľudia rozhodne popierajú, že hmotné zabezpečenie života by bolo jediným cieľom ich života. Vidia v ňom len podmienky a predpoklad duševného života. Ale aký je obsah a hĺbka ich duševného života? V dnešnej dobe je síce veľmi rozmanitý, ale aj tak sa to všetko pohybuje iba úzkych hraniciach pozemských záujmov, koníčkov, teda toho, čo je nestále a prchavé.

Ešte jedno je totiž potrebné, okrem chleba a filozofie, aby sme našli uspokojenie v živote. A to je istota, že to, čo je v tomto živote dobré, nie je len iskrička, ktorá zasvitne a zhasne… a tiež istota, že to, čo v tomto živote nie je dobré, nájde zmierenie a vykúpenie. Je niekde takáto istota? V hmote nie je, v ľudskej mysli tiež nie je. Je len v Božom slove a v evanjeliu Ježiša Krista. A k tejto istote dospejeme len pôsobením Ducha Svätého a nie ľudskou špekuláciou. Až v tejto istote je život plným životom. Či ľahký či ťažký, v tejto istote je život radostný, pretože má vždy svoj zmysel a cieľ. Či už je to úspech, alebo neúspech, radosť, či žiaľ, všetko napomáha k dobrému a vedie bližšie k cieľu.

„Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích.“ Nemožno žiť bez chleba. Musíme sa oň postarať, za chlieb prosiť. Ale nemusíme sa uspokojiť iba s tým. Aj uprostred hojnosti chleba možno totiž zomierať hladom, a to hladom po Božom slove.

Z tohto Ježišovho napomenutia, aby sme pre chlieb nezabúdali na Božie slovo, preto plynú dôsledky nielen pre každého jednotlivca, ale aj dôsledky pre cirkev. Cirkev je svedkyňa a hlásateľka Božieho slova, alebo aspoň ňou má byť. Cirkev musí podávať a prinášať slová života tým, ktorým sa ich nedostáva. Ale aj cirkev žije v istom zmysle z chleba, teda z hmotných a materiálnych darov, lebo je postavená do sveta a má svoje hmotné potreby. Musí zhromažďovať, zabezpečovať a zaopatrovať prostriedky, aby zabezpečila svoju prácu, postavila a udržiavala budovy, kostoly, pripravovala a podporovala svojich pracovníkov do služby. Avšak cirkev nesmie na týchto veciach zostať, ak nechce prestať byť cirkvou. Už v apoštolskej cirkvi sa toto nebezpečenstvo ukázalo hneď na začiatku. Jeruzalemský cirkevný zbor rýchlo rástol počtom nových kresťanov, ale aj po stránke hospodárskej a hmotnej. A táto správa zborového majetku zaneprázdňovala apoštolov postupne viac a viac, až to prekračovalo únosnú mieru. Nielen, že na túto prácu sami apoštolovia nestačili, ale nestačili pri nej na svoju hlavnú úlohu – hlásať Božie slovo. Zvolali teda všetkých ďalších učeníkov a povedali veľmi jasne: „Neprichodí nám opustiť slovo Božie a obsluhovať pri stoloch.“ A táto chvíľa bola veľkou križovatkou v živote prvej cirkvi a múdrou prezieravosťou sa dostal zbor v Jeruzaleme na správnu cestu. Keby toto mala na pamäti aj stredoveká cirkev a jej vodcovia, obraz dejín cirkvi by bol vyzeral asi celkom inak. Niet totiž väčšej poškvrny v dejinách cirkvi ako tej, že opúšťala Božie slovo a slúžila pri stoloch mocných tohto sveta a pri svojich vlastných. Ale nestačí nám to iba vedieť a konštatovať, ale máme v tom vidieť výstrahu aj pre nás, pre seba. Ani dnešná evanjelická cirkev totiž nie je oslobodená od nebezpečenstva, že bude živoriť len z chleba, len z pozemských hmotných vecí, namiesto toho, aby žila a život niesla z Božieho slova v z jeho zvesti o spasení. Len čistým evanjeliom je cirkev cirkvou. A len skrze evanjelium bude spásou pre svet. Na to musíme stále aj v našej cirkvi pamätať. Stojíme na Božom slove a to si musíme stále pripomínať. Aby naše presbyterské porady, zborové, seniorátne i dištriktuálne konventy neboli len riešením materiálnych otázok cirkvi a jej hmotného a hospodárskeho zabezpečenia. Ale aby v popredí ostalo aj naďalej to jedinečné Ježišovo slovo: „Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích!“ Dnes viac než kedykoľvek predtým musíme toto pripomínať – a to farári zborom, zbory farárom, navzájom všetci všetkým.

1. BOHOSLUŽOBNÝ ŽIVOT A VNÚTROMISIJNÁ PRÁCA